Divadlo je rodina

Anna Maľová je členkou Činohry SND už 38 rokov, v lete oslávila polookrúhle životné jubileum. Najprv pôsobila vo vtedajšom Krajovom divadle Nitra a po štyroch sezónach sa stala členkou Činohry SND. Zažila silnú éru SND a stretnutia s generačne rôznymi režisérmi, poetikami a žánrami i prechod divadla medzi dvomi režimami.

Vaše prvé angažmán bolo v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Aký bol súbor? Bolo to obdobie aj úspešnej inscenácie Romeo a Júlia, ale i Dom Bernardy Alby. Ako si na ne spomínate?

Nitrianske divadlo bola vtedy taká malá rodina, ktorá ma veľmi srdečne prijala. A rýchlo som sa udomácnila aj na javisku. Najprv prišlo šťastie v podobe roly Shakespearovej Júlie a potom sa Jožko Bednárik rozhodol, že skúsi režírovať aj v profesionálnom divadle a vybral si ženskú hru Dom Bernardy Alby. Urobili sme spolu úžasnú inscenáciu s veľkou výpoveďou o slobode, ktorá rezonovala nielen v Nitre, ale s veľkým úspechom sme ju zahrali na Divadle národov v Sofii... A potom prišla ponuka zo SND.

Aký bol prechod medzi nitrianskym a národným? Ako vnímate atmosféru a generácie, ktoré sa v Činohre Slovenského národného divadla stretali?

Prišla som s malým strachom a s veľkým očakávaním. A zase som tu našla rodinu, väčšiu, s veľkými individualitami. Od najstarších kolegov sme sa my najmladší učili divadlo vnímať ako chrám. A veľkou poctou bolo, keď sme si mohli tykať s Milkou, Dačou, Emilom, Maťom.

Zmenili sa vzťahy za to obdobie, ktoré ste tu zažili?

Vtedajšia divadelná rodina fungovala aj vďaka šéfovi Jurajovi Slezáčkovi, ktorý neobišiel žiadne jubileum, keď bolo treba, vybavil lekára alebo čokoľvek. Ale keď išlo o prevádzku divadla, bol nekompromisný. Večer sme museli hrať. Dnes mi veľmi chýba takýto typ človeka. Ale asi je to rovnaké ako v celej spoločnosti, kde individualizmus dominuje nad altruizmom a empatiou.

Ako ste vnímali prechod medzi dvomi režimami?

Obdobie po nežnej revolúcii bolo veľmi neisté, ľudia prestali chodiť do divadla. Ale prišiel Chrobák v hlave a s ním takmer 400 repríz. Neskôr tiež veľmi úspešná inscenácia Divadelnej komédie. Keď návštevnosť divadiel znovu vzrástla, mohli hrať také hry ako Krajina šíra, Marat- Sade. A moju milovanú Krvavú svadbu, ktorá síce mala premiéru už v roku 1987, ale práve v roku 1989 sme s ňou hosťovali vo Fínsku.

V repertoári máte inscenácie rôznych žánrov. Známe komédie, ako je Revízor, Chrobák v hlave alebo Divadelná komédia, ale aj groteskné inscenácie ako Canettiho Svadba alebo nedávny Spievajúci dom či drámy ako Krvavá svadba, Krajina šíra, Marat-Sade. Preferujete nejaký konkrétny divadelný žáner?

Keď je hra dobrá a osloví ma, tak mi na žánri nezáleží. V pamäti mi zostala napr. inscenácia hry Holuby a Šulek z roku 1981. Tento osud dvoch slovenských martýrov, z roku 1848, zarezonoval vo vtedašej politickej situácii u divákov a kritiky mimoriadne silno.

Čo vám okrem divadla robí radosť?

S vekom si to uvedomujem čoraz viac a viac, a preto som šťastná, keď sú moji blízki zdraví. Rada plávam, chodím do lesa, čítam knihy, cvičím. A teší ma, že mám ešte stále veľa energie.

Zdá sa, že máte pozitívny vzťah k cestovaniu a dobre poznáte život aj v inej krajine – vo Švajčiarsku. Mali ste príležitosť porovnať ich divadlo s naším? Čím je vám blízka mentalita Švajčiarov a čo by ste z nej priniesli aj k nám na Slovensko?

Veľmi rada cestujem a čo sa týka destinácií, mám ešte veľa nenaplnených snov. Dúfam, že aspoň niektoré z nich stihnem. Nepovedala by som, že život vo Švajčiarsku poznám až tak dobre napriek tomu, že som tam vyše 20 rokov trávila letné prázdniny, až kým sa môj manžel nevrátil na Slovensko. Počas leta mali prázdniny aj zürišské divadlá, takže na porovnávanie som nemala čas. Ale veľmi radi sme chodili v lete v auguste na Zürcher Theater Spektakel, medzinárodný festival súčasných divadelných foriem. Hralo sa vo viacerých šiatroch, v krásnom prostredí pri jazere, výborná kuchyňa, skvelá atmosféra. Vo Švajčiarsku som vždy obdivovala ich priamu demokraciu, poriadok, slušnosť a rešpekt k druhým. Veľmi rada tam vždy znova prídem.

Anna Maľová, členka Činohry SND, v rozhovore s Miriam Kičiňovou, lektorkou dramaturgie Činohry SND