Dramatické operné peripetie v päťdesiatych rokoch

Národná opera Eugena Suchoňa Krútňava sa vracia do repertoáru Opery SND pri výnimočných príležitostiach. Na sklonku tohto roku uplynie 70 rokov od jej premiéry a tak uvedenie tohto diela 5. októbra, prakticky na začiatku jubilejnej divadelnej sezóny SND, považujeme za sviatok i hold slovenskej opernej tvorbe a kultúre. Krútňava patrí medzi naše najhranejšie operné diela. V zahraničí uviedli Krútňavu na vyše dvadsiatich operných scénach väčšinou pod názvom Katrena. V USA v roku 1979 sa na premiére na Michiganskej univerzite zúčastnil aj Eugen Suchoň. Tam dielo zaznelo pod názvom The Whirlpool so sólistami z newyorskej Metropolitnej opery – Katrenu spievala Alexandra Hunt a Štelinu Giorgio Tozzi. Slávnostná premiéra čerstvo dokončeného diela Eugena Suchoňa Krútňava sa uskutočnila 10. decembra 1949. Dramatické okolnosti premiéry, najmä udalosti po nej, vošli do dejín slovenskej opery ako smutný obraz nastávajúcich „ružových zajtrajškov“. Nemusíme opakovať, že Suchoňovo dielo patrí medzi najvýznamnejšie diela našej opernej literatúry ani že sme si ju označili za svoju národnú operu, ale je nutné pripomenúť si bez mýtotvorných prikrášľovaní peripetie diela a jeho skladateľa.

Dvadsiate storočie prinieslo nám Slovákom nielen značný kultúrny a ekonomický rozvoj, ale aj dva totalitné systémy, s ktorými sme sa museli vyrovnať. Farskú republiku so svojou ideológiou pokrytecky naviazanú na katolícke učenie a Desatoro, ktorá ignorovala ľudskú dôstojnosť a dovolila siahnuť na život tisícom obyvateľov. V jej tieni sa uskutočnilo veľké rabovanie židovského majetku a „konečné riešenie židovskej otázky“. Druhá ideológia falošných prorokov nastúpila po Februári 1948. Zjednodušené zdôvodnenie „prerozdelovania“ majetku pod rúškom ideologických fráz o triednom boji a „vedeckom svetonázore“, kde Boh nemá miesto, lebo náboženstvo je „ópiom ľudstva“, ničilo životy a lámalo charaktery. V tejto atmosfére sa aj kultúra a umenie, rovnako ich tvorcovia, nevyhli víru dramatických udalostí a morálnych skúšok.

Vynikajúcim príkladom protirečení doby s ich absurdnými zvratmi, nátlakmi, výhovorkami a dodatočným vykrúcaním sa je jedno z našich najvýznamnejších operných diel Krútňava. Ako je všeobecne známe, Krútňava a jej autor sa po premiére 10. decembra 1949 dostali pod silný tlak a kritiku vtedajšej totalitnej moci. Socialistický realizmus a „recepty“ na tvorbu sa stali hlavným prostriedkom ovládnutia kultúry a umenia. Suchoň sa veľmi skoro dostal do pozície „nesprávne tvoriaceho“ umelca, preto bolo nutné z pohľadu moci „nastoliť správny svetonázor v diele“. Preto sa na 4. februára 1950 zvolala Kultúrna komisia ÚV KSS (Novomeský, Špitzer, Mináč, Bagar, Benau, Šefránek), ktorá vyhodnotila dielo ako neakceptovateľné pre nové ľudovodemokratické zriadenie. Súdruhovia mali výhrady voči činoherným komentátorom Básnika a Dvojníka – vraj vnášajú do diela intelektuálnu skepsu a pesimizmus, ale najmä proti slovu Boh, ktoré považovali za neprijateľné z pohľadu vlastnej ateistickej ideológie. Tu musíme pripomenúť, že námet čerpal Suchoň z poviedky literárneho modernistu Mila Urbana Za Vyšným mlynom. Urban bol ideologicky silne spätý s vojnovým slovenským štátom, preto ho komunistický režim neakceptoval ako autora námetu a ani Suchoň ho neuvádzal v klavírnom výťahu Krútňavy. Po nevľúdnom prijatí prepracovali anonymní horlivci v Opere SND dielo ešte v roku 1950 a uviedli ho bez činoherných postáv, slovo Boh nahradili aktuálnym zaklínadlom „ľud“ a otcovstvo dieťaťa pripísali mŕtvemu Janovi, aby „dodali“ Štelinovi vnuka, a tým umelý „socialisticko- realistický“ optimizmus. Podľa Igora Vajdu anonymnými „vylepšovateľmi“ boli Viera Markovičová-Záturecká a spoluautor libreta Štefan Hoza.

Suchoň akceptoval výhrady Kultúrnej komisie KSS a dielo prepracoval v duchu pohovoru. (Ale nesúďme, lebo sme neboli aktérmi krutej doby päťdesiatych rokov.) V prepracovanej podobe sa dielo uviedlo pod taktovkou Zdenka Chalabalu 4. decembra 1952. Táto doktrinárska verzia zjemnila primitivizmus „anonymcov“ z roku 1950, čo režimových ideológov uspokojilo. Z doktrinárskeho hľadiska sa zdalo, že je všetko v poriadku, preto sa opera v najtemnejších časoch uvádzala v tejto deformovanej podobe.

Po politickom odmäku začiatkom šesťdesiatych rokov sa dramaturg Igor Vajda a režisér Branislav Kriška rozhodli operu uviesť v pôvodnej podobe v Banskej Bystrici. Dielo inscenovali skoro v totožnej podobe s pôvodným zámerom skladateľa z roku 1949 s malými odchýlkami v záverečných textoch, otcovstvo sa vrátilo späť Ondrejovi, len edukatívnych komentátorov Básnika a Dvojníka sa rozhodli po konzultáciách so skladateľom neobnoviť. Ako sa vyjadril Branislav Kriška: „Skladateľ si zrejme uvedomil, že dielo vypovie to, čo chcel, aj bez týchto hovorených (činoherných) postáv. Dnes vieme, že mal pravdu.“ Práve tieto činoherné postavy vyvolávajú polemiku medzi zástancami divadelného ponímania fenoménu opery a puristickými prívržencami hudobno-literárneho zápisu. Tu musíme podotknúť, že jazyk činoherných postáv je okrem dramaturgickej nadbytočnosti a opisnosti skôr ľudovodemokratický ako kresťanský, keďže skladateľ uplatnil jasnú autocenzúru. Slovo Boh sa v nich nevyskytuje ani raz, kým slovo „ľud“, poplatné politickým očakávaniam moci, sa vyskytuje viackrát.

Od kriškovského návratu k originálu sa Krútňava, až na jednu výnimku (Divadlo J. G. Tajovského, Banská Bystrica,1988), hrá dodnes v podobe, ako bola uvedená v Banskej Bystrici v roku 1963. Po roku 1963 už politické zásahy do diela neboli aktuálne, keďže autorova umelecká autorita a v neposlednom rade spoločenské a politické postavenie to nedovoľovali.

Martin Bendik, dramaturg Opery SND

Súčasnú inscenáciu tohto diela v Opere SND prerozprával aktuálnym režijným jazykom filmový mág Juraj Jakubisko. Premiéra tejto zaujímavej inscenácie sa uskutočnila 9. decembra 1999. Ako režisér uvádza v bulletine, jeho zámerom bolo dielo odfolklorizovať, nie však „modernizovať“. „Kladiem dôraz na spätosť človeka s prírodou, ktorá podlieha pravidelným a napriek tomu neuveriteľným premenám... Aj keď sa v Krútňave prechodne vzdávam svojich filmárskych trikov, pokúšam sa vytvoriť emóciu divadelnými prostriedkami, ktoré majú v konečnom dôsledku rovnakú silu oslovenia ako film... Podobne ako vo svojich filmoch, vychádzajúcich z magického realizmu, chcem i v Krútňave sprostredkovať divákovi taký pohľad na minulosť národa, ktorý je reálny a zároveň snový, odkrývajúci nitky viažuce minulosť s prítomnosťou. Chcem dielo rozospievať ako krásny mýtus o človeku, ktorý žije v súlade s prírodou a Bohom.“