Dnes večer nehráme

Ešte pred začiatkom skúšobného obdobia autorskej inscenácie Dnes večer nehráme, teda v čase zberu materiálov a ich prepisov, sme sa s režisérom Jiřím Havelkom zaoberali tým, prečo sa vlastne vracať k novembrovým udalostiam v divadle a cez divadlo. Práve v Činohre SND je celá jedna generácia účastníkov novembra 1989 a bolo by nemysliteľné obísť túto etapu dejín. Samozrejme, nielen tých divadelných. Je to už druhý návrat Jiřího Havelku do Činohry SND po úspešnej inscenácii Elity, ktorú videli diváci v Prahe i v Petrohrade. Aká je teda úloha herca v krízovej alebo skôr kľúčovej situácii a aké sú hranice divadla a divadelnosti?

Ako vnímaš posolstvo – dedičstvo – výročie nežnej revolúcie. Alebo teda tej zamatovej. Prečo je dôležité hovoriť o Novembri aj v divadle?

Hovoriť o novembrových udalostiach je dôležité z mnohých uhlov pohľadu, ale hovoriť sa musí na besedách a v divadle musí prísť k zážitku. Ale inak sa mi zdá, že odkaz zamatovej revolúcie možno dnes skomprimovať do otázky, či patríme na Východ alebo na Západ. Či vtedajšie volanie „po návrate do Európy“ bolo iba hladom po väčšej miere konzumu, s ktorým sa spája len hmotná saturácia alebo skutočná túžba po slobode, s ktorou sa však spája vysoká miera osobnej zodpovednosti.

Názov inscenácie sme zvolili azda až hranične – Dnes večer nehráme. V podstate ide o paradox, pretože v divadle sa má hrať. Ale ... Aké je to ale? A ako súvisí s novembrom 1989? Čo je teda vyjadrovací aparát herca v takej kritickej a zlomovej chvíli? Prečo sa práve situácia hrať – nehrať stala tou rámcujúcou?

Vychádza to z prvého vyhlásenia pracovníkov SND k revolučným udalostiam, kde sa píše zhruba toto: „Nikdy sme si nemysleli, že nastane chvíľa, keď základnou úlohou herca bude nehrať.“ V tom je obsiahnuté všetko. Všetky otázky: čo je zmyslom divadla? Ako sa premieňa jeho funkcia? Akú „rolu“ hrá divadlo v spoločnosti? Čo od neho spoločnosť vyžaduje? A čo vyžaduje od herca? Aké nároky naň kladie? Má sa vyjadrovať len v revíre umenia? Má mať svoju občiansku „funkciu“? Aké morálne kritériá má spĺňať? A všetko sa ešte komplikuje, keď k tomu pridáme to slovíčko „národné“... Mňa osobne na tom fascinuje otázka divadla ako činoherného interpretačného média. Ako spoznám moment, keď sa už divadlo nemôže vyjadrovať iba cez dramatický text, cez jeho spoločenskú alebo politickú aktualizáciu? Spoznám moment, keď už je príliš uzavreté samo v sebe? Kedy sa chytilo do pasce estetizácie? Spoznám moment, keď už je potrebné „nehrať“ a prehovoriť priamo?

V čom bola sila, dôležitá úloha divadelníkov počas novembra 1989, z tvojho uhla pohľadu?

Predovšetkým v tej rýchlosti. Niektoré divadlá reagovali na násilie večera 17. novembra prakticky okamžite. Niektoré vyčkávali, ale niektoré skutočne začali „štrajkovať“ hneď. Štrajkovať dávam do úvodzoviek, pretože práve to znamená ono „večer nehráme“, čo však tiež znamenalo, že divadlo prestalo plniť svoju funkciu. Možno práve naopak. Začalo ju plniť v tom primárnom – možno antickom – význame celospoločenskej katarzie. Takisto sa to pomerne rýchlo vyčerpalo a silu transformácie prevzalo vyjednávanie Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. Ale ten primárny moment prihlásenia sa k študentom bol zásadný.

Vidíš rozdiel medzi slovenským a českým vnímaním novembra 1989 – napríklad aj medzi divadelníkmi a umelcami?

To je na dlhý rozbor. Videl som záznamy rokovaní z mnohých divadiel, najmä v Prahe, ale takisto záznam zo stretnutia súboru SND s vtedajšími politikmi o tom, či večer hrať alebo nehrať. Tu to na mňa pôsobí tak, že všetko bolo také domáckejšie, vzťahovo bližšie, funkcionári tu hercom tykajú, oslovujú ich zdrobneninami krstných mien... Tradičné delenie by našepkávalo povedať, že v Česku v tom bola viac hlava a na Slovensku viac srdce, ale netrúfal by som si takýto súd vyniesť... to, že po oboch republikách jazdili najmä herci a práve oni hovorili s ďalšími občanmi v regióne, je nespochybniteľné.

Aké budú východiská pri inscenovaní udalostí novembra 1989 v Činohre SND? Aké nové informácie a materiály sa ti dostali do rúk? Zdá sa, že inscenácia však trochu prekročí rámce Novembra a dostane sa ďalej – až k antike alebo k súčasnosti?

Určite by nemala vzniknúť nejaká rekonštrukcia novembrových udalostí. Podstatná pre nás bude otázka pozície herca národného divadla. Čo je to vlastne za štatút. A čo sa týka materiálov, veľmi na mňa zapôsobili odkazy, ktoré posielali vtedajšiemu vedeniu SND diváci a občania z celej republiky, o tom, ako si dovoľujú herci štrajkovať, keď majú také honoráre. Je to prakticky totožné s dnešnou „hejterskou“ konverzáciou.

Bude to tvoj tretí návrat na slovenské javisko a opäť s autorskou inscenáciou. Označujú ťa ako tvorcu v autorskom type divadla. Čo to vlastne znamená? Ako sa rodí/môže rodiť divadlo bez textu?

Vo veľkých inštitúciách veľmi ťažko. Nosným princípom je, že všetko sa rodí na skúškach. To znamená, že každý deň sa trochu mení to, čo sa stalo včera. Malý detail zo skúšky môže zmeniť celú koncepciu a, naopak, zmeny koncepcie si vyžadujú skúšanie iných situácií na skúške. Je to jedno veľké dobrodružstvo.

V čom je pre teba autorský prístup náročnejší a v čom, naopak, možno ľahší od práce s klasickým pevným dramatickým textom?

Výhoda práce s pevným textom sa z môjho uhľa pohľadu ukazuje predovšetkým v momentoch krízy, keď je výhodné oprieť sa o situáciu v texte, prípadne zvaliť dočasnú krízu na autora textu. Pri autorskom prístupe sa môže stať, že sa skrátka ocitnete počas skúšania v slepej uličke a musíte ísť celkom inde, úplne novou cestou. A keď sa to stane pár dní pred premiérou, je to pomerne adrenalínová záležitosť. Pre herca, režiséra a aj dielne. Výhoda je, že tento spôsob je menej hierarchizujúci, všetci sme tak nejako na jednej lodi.

Akého herca si vyžaduje takýto typ divadla?

Ochotného riskovať, zbavovať sa návykov a opúšťať istoty.

Aké témy a projekty ťa ešte čakajú v nasledujúcej sezóne?

V novembri budeme s Vosto5 a s českým Národným divadlom robiť taký jednorazový projekt s názvom Sametová simulace, ktorý sa – ako inak – bude týkať novembrových udalostí. Potom by som rád spracoval príbeh jedného záhradníka, ktorý nosím v hlave už veľmi dlho. V dedine, kde má záhradníctvo, si kúpi miestny zámok nový majiteľ, ktorý začne všetkých okolo nútiť, aby mu predali svoje pozemky. A záhradník odmietne.

Jiří Havelka v rozhovore s Miriam Kičiňovou, dramaturgičkou pripravovanej premiéry