Hrdinovia v sebe nesú nádej

Nová premiéra v Modrom salóne Cudzô vznikla v rámci medzinárodného projektu Young Europe III pod hlavičkou ETC (Európskej divadelnej konvencie). Inscenácia sa zrodila z čítania stoviek dotazníkov o mladých medzi 11 a 17 rokmi.

Čím žijú a aké svety ich desia alebo zaujímajú, zachytila v pôvodnej hre spisovateľka Alexandra Salmela, pričom pre Slovenské národné divadlo jej svet hry zas interpretovala režisérka Júlia Rázusová. Dynamické ponáranie do predstáv a túžob mladých ľudí sprevádzajú Monika Potokárová a Braňo Mosný. Autorke hry sme v tejto súvislosti položili pár otázok.

Ako sa žije slovenskej autorke vo Fínsku? Aká je cesta k prijatiu a porozumeniu?

Fúha… tak to neviem. Ako čisto slovenská autorka by som bola vo Fínsku nepochybne neviditeľná. Keďže som svoj knižný debut uverejnila vo fínčine, môj odstup kultúrne poloaklimatizovaného cudzinca bol spočiatku veľmi príťažlivý. Vytvoril peknú odrazovú plochu, na ktorej sa Fíni radi obzerali. Ako všetky malé národy, aj ich zaujíma, čo si o nich myslí vonkajší svet. Navyše, prvá dekáda tohto stoa tisícročia bola v severských krajinách podarilo zvládnuť. Aj preto som zvedavá, aký inscenačný tvar nakoniec text dostal. V projekte Young Europe šlo o dosť netradičnú situáciu. Východiskom k napísaniu hry sú dotazníky a interview s mladými ľuďmi. V čom bolo pre teba špecifické hľadanie ich tém a ktoré ťa oslovili natoľko, že sa objavili aj v samotnej hre? - Keď som mailom dostala tie obrovské súbory v bizarných formátoch, nebola som ich schopná otvoriť. Dlho som sa tomu vyhýbala. Mala som pocit, že také kvantum informácií ma zahltí a utopí. Nakoniec sa mi v tom postupne podarilo orientovať. Prekvapilo ma, že aj z toho obrovského množstva dotazníkov pomerne rýchlo vyskočili určité výrazné charaktery, napríklad tridsaťšestka, respondent, ktorý mimoriadne silne inšpiroval našu hlavnú postavu. Pri tvorbe dramatického textu som chcela pracovať s reálnymi odpoveďami a výpoveďami. Napriek tomu, že z mnohých boli vyabstrahované témy, ktoré som prepracovala, zopár autentických vyjadrení a fráz v texte ostalo. Jazyk súčasnej slovenskej mládeže (ach, ako hrôzostrašne to znie) mi je úplne cudzí, dotazníky mi tak zároveň slúžili aj ako akási jazyková barlička a slovník súčasného slangu. Čo ťa najviac zaujalo či, naopak, zarazilo, listujúc takmer 400 dotazníkmi? - Vďaka pomerne širokoplošnej vzorke respondentov rôznych vekových kategórií z celého Slovenska sa predo mnou otvorilo myslenie, ktoré mi bolo vzdialené a neznáme. Pochádzam z Bratislavy, vždy som sa pohybovala v liberálnom hodnotovom prostredí. Aj preto ma prekvapil význam roly náboženstva v živote mnohých mladých ľudí, podobne ako aj vyhranene negatívny vzťah k drogám a alkoholu. charakteristická silným nástupom autorov s koreňmi v iných krajinách a kultúrach, ktorí pracovali s osvojeným jazykom na vysokej a aj svojskej úrovni. Vo Švédsku to bol napríklad Jonas Hassen Khemiri alebo Marianne Bakhtiari. Podobný autor vo Fínsku chýbal, čakalo sa naňho a ja som mala to šťastie, že som sa v tej situácii vynorila ako prvá. Postupne som však prestala reflektovať miestnu realitu spôsobom, ktorý by bol ľahko čitateľný, zrkadlo sa zakalilo a čaro pominulo.

Píšeš vo fínskom i v slovenskom jazyku. Jazyk je v tvojich dielach jedným z výrazných prostriedkov. Do akej miery určuje tvoju tvorbu?

- Myslím si, že môj literárny jazyk je trochu iný tak vo fínčine, ako aj v slovenčine. Kým sa od jedného jazyka vzďaľujem, s druhým som ešte nesplynula. V slovenčine sa mi vynárajú hlboké vrstvy jazyka, archaické a nárečové výrazy z rozprávok a rodinných kuchýň. Je zábavné dozvedieť sa, že výrazy, ktoré som považovala za štandardné a normálne, zrejme nikdy neprekročili hranice regiónu. V slovenčine si potrpím na presnosť, vo fínčine mám odvahu experimentovať. Je to ako skok do neznáma zahaleného šerom, v ktorom sa neviem poriadne orientovať, ale kráčam vpred, hrám sa so slovami, občas pri tom narazím, občas objavím niečo nečakané a fascinujúce. V oboch jazykoch ma kvári moja až prebujnená košatosť. Verím však, že raz zvládnem napísať aj holú vetu...

Máš skúsenosť s tvorbou pre deti a pre mládež, ale napísať dramatický text pre mládež na objednávku je asi iná skúsenosť. Ako sa rodí text hry na objednávku?

- Mám rada úlohy. Asi najťažšie bolo vybalansovať, nakoľko hotový text napísať a nakoľko ho nechať otvorený na interpretáciu. Navyše, pôvodne šlo o úzku medzinárodnú kooperáciu troch divadiel, ktorá sa postupne zvoľňovala, zadanie sa v procese tvorby menilo, čo projektu pridalo na výzvach. Myslím si však, že v spolupráci s tebou ako dramaturgičkou a režisérkou Júliou Rázusovou sa nám to podarilo zvládnuť. Aj preto som zvedavá, aký inscenačný tvar nakoniec text dostal.

V projekte Young Europe šlo o dosť netradičnú situáciu. Východiskom k napísaniu hry sú dotazníky a interview s mladými ľuďmi. V čom bolo pre teba špecifické hľadanie ich tém a ktoré ťa oslovili natoľko, že sa objavili aj v samotnej hre?

- Keď som mailom dostala tie obrovské súbory v bizarných formátoch, nebola som ich schopná otvoriť. Dlho som sa tomu vyhýbala. Mala som pocit, že také kvantum informácií ma zahltí a utopí. Nakoniec sa mi v tom postupne podarilo orientovať. Prekvapilo ma, že aj z toho obrovského množstva dotazníkov pomerne rýchlo vyskočili určité výrazné charaktery, napríklad tridsaťšestka, respondent, ktorý mimoriadne silne inšpiroval našu hlavnú postavu. Pri tvorbe dramatického textu som chcela pracovať s reálnymi odpoveďami a výpoveďami. Napriek tomu, že z mnohých boli vyabstrahované témy, ktoré som prepracovala, zopár autentických vyjadrení a fráz v texte ostalo. Jazyk súčasnej slovenskej mládeže (ach, ako hrôzostrašne to znie) mi je úplne cudzí, dotazníky mi tak zároveň slúžili aj ako akási jazyková barlička a slovník súčasného slangu.

Čo ťa najviac zaujalo či, naopak, zarazilo, listujúc takmer 400 dotazníkmi?

- Vďaka pomerne širokoplošnej vzorke respondentov rôznych vekových kategórií z celého Slovenska sa predo mnou otvorilo myslenie, ktoré mi bolo vzdialené a neznáme. Pochádzam z Bratislavy, vždy som sa pohybovala v liberálnom hodnotovom prostredí. Aj preto ma prekvapil význam roly náboženstva v živote mnohých mladých ľudí, podobne ako aj vyhranene negatívny vzťah k drogám a alkoholu. Hoci trochu skresľujúci je fakt, že viaceré dotazníky boli vypĺňané cez spoluprácu so školami. Pozitívne ma prekvapila otvorenosť mladých ľudí k inakostiam a ich mimoriadne silné znepokojenie nad environmentálnym stavom planéty, ich snaha prispieť k zmene. Nad súčasnou mládežou by som teda nelámala palicu, má v sebe viac duševného potenciálu a zdravého idealizmu než tí, ktorí jej určujú život, a aj preto dúfam, že si ich udrží. Samozrejme, že nie všetci sú otvorení a plní energie meniť svet k lepšiemu. Dotazníky sa hemžili aj rôznorodými fóbiami a nenávisťou, ľahostajnosťou voči všetkému, čo presahuje vlastné ego. Homofóbiu a xenofóbiu paradoxne sprevádzalo znechutenie nad situáciou na Slovensku a intenciami čo najskôr opustiť rodnú hrudu s vidinou lepšieho života v zahraničí. Pobavila ma aj často sa opakujúca arachnofóbia. Práve s týmito negatívnymi pocitmi text intenzívne nielen pracuje, ale je na nich priam postavený.

Akí sú teda naši hrdinovia z hry Cudzô?

- Nech sú, akí sú, majú potenciál duchovne rásť, nech to znie akokoľvek pateticky. Na základe silnej skúsenosti sú schopní zmeny k lepšiemu, čím môžu pomôcť zmeniť a svet a trosky reality, ktorá nás obklopuje. Nesú v sebe nádej. Sú idealisti, podobne ako aj my.

Fínsko patrí ku krajinám s najlepším školským systémom. V čom vidíš najväčšie rozdiely v porovnaní s naším a čo by bolo možné z neho aplikovať aj u nás?

- Nie som si istá, či dokážem a môžem porovnávať fínsky školský systém s tým slovenským. Skúsenosti, ktoré s nimi mám, delí vyše dvadsať rokov. Na základe letmých náhľadov do slovenského školstva si však nemyslím, že problémom by bolo výrazne horšie materiálne vybavenie škôl. Kľúčový je skôr vzájomný vzťah učiteľ – žiak a na Slovensku stále prevažne autoritatívny prístup pedagóga k študentovi. Vo fínskom školstve by som zase uvítala školy pre špeciálne nadané deti. Rovnostársky prístup nevyhovuje všetkým. Tým, ktorí sú schopní, nadaní a chcú napredovať rýchlejšie, by to malo byť umožnené. A hoci sa fínsky školský systém stal vývozným artiklom, dúfam, že Fíni nezaspia sladkým snom na vavrínoch. A nakoniec – veľmi pozitívnym faktom pre slovenské školstvo zase môže byť motivácia priblížiť sa nejakému vzoru – trebárs aj tomu fínskemu...

Miriam Kičiňová, lektorka dramaturgie Činohry SND