Lekárom aj na javisku

Pripomíname si storočnicu Dr. Gustáva Pappa, sólistu Opery SND
 
V sobotu 28. septembra si pripomíname nedožité sté narodeniny jedného z najvýznamnejších slovenských tenoristov, Dr. Gustáva Pappa. Rodák z Čierneho Balogu (28. 9. 1919 – 7. 10. 1997) absolvoval štúdium medicíny na Univerzite Komenského v Bratislave (1944) a súbežne sa venoval aj spevu ako poslucháč bratislavského konzervatória v triede prof. Dariny Žuravlevovej (1940 – 1947). V rokoch 1948 – 1955 bol stálym hosťom a následne sa stal interným sólistom Opery SND (1955 – 1987). V rokoch 1960 – 1966 pôsobil v opere v Lipsku. Paralelne so svojou umeleckou prácou po celý život vykonával aj lekárske povolanie. Bohatý súpis operných úloh, ktoré Gustáv Papp naštudoval, obsahuje lyrické party (Lenský, Eugen Onegin, 1949, 1952, 1963; Princ, Rusalka, 1950, 1953; Vojvoda z Mantovy, Rigoletto, 1951; Vladimír, Knieža Igor, 1952), ku ktorým zakrátko pribudli aj jeho prvé dramatické úlohy: Florestan (Fidelio, 1951) a Dimitrij (Boris Godunov, 1954). Po nástupe do interného stavu v SND sa Pappov hlasový odbor rozvíjal v oblasti spinto tenoru a hrdinského tenoru.
 
Jeho nevšedné hlasové dispozície sa snúbili s hereckým talentom a impozantným vzhľadom, a tak sa stal ideálnym predstaviteľom viacerých postáv nových slovenských opier v ich svetových premiérach. Zakrátko po uvedení prvej inscenácie Krútňavy do nej vstúpil v postave Ondreja (1950, neskôr 1952, 1965), z cikkerovských titulných úloh stvárnil Jura Jánošíka (1954, 1961, 1972), Bega Bajazida (1957), ale aj Simonsona (Vzkriesenie, 1962), Freda (Mister Scrooge, 1963), Valléea (Hra o láske a smrti, 1973). K Suchoňovej tvorbe sa vrátil ako Záboj (Svätopluk, 1960, 1970). Bol tiež predstaviteľom Tóna (Rodina, 1960), Dr. Hellpacha (Profesor Mamlock, 1966), Paľa (Figliar Geľo, 1958), Profesora Sigelia (Biela nemoc, 1968), Britwalda (Udatný kráľ, 1967), ale aj Martina (Pani úsvitu, 1976). Skvelo sa ujal náročnej postavy Filipa v premiére Benešovej opery Hostina (1984). Popri slovenských dielach však bol ťažiskom Pappových umeleckých počinov svetový dramatický repertoár. Nezabudnuteľný je jeho Hoffmann (Hoffmannove poviedky, 1963), Don José (Carmen, 1954, 1973), Don Carlos (1956), Cavaradossi (Tosca, 1957, 1973), Des Grieux (Manon Lescaut, 1958), Radames (Aida, 1959), Sadko (1960), Canio (Komedianti, 1961), Max (Čarostrelec, 1963), Eleazár (Židovka, 1965), Bacchus (Ariadna na Naxe, 1966), Macduff (Macbeth, 1968), Luigi (Plášť, 1968), Manrico (Trubadúr, 1974). Skvelou spevácko-hereckou interpretačnou syntézou boli jeho kreácie Othella (1958), Hermana (Piková dáma, 1964), Lacu (Jej pastorkyňa, 1966) či Dalibora (1957). Zvlášť v Lipsku sa skvele uplatnil aj v náročných partoch Wagnerových opier. Gustáv Papp bol vďaka svojej muzikalite, intelektu a hereckým danostiam aj skvelým interpretom postáv svetovej tvorby 20. storočia.
 
Pavol Smolík, dramaturg Opery SND