Návrat antiky do SND

Euripidies

Bakchantky

Veľké európske divadelné domy na západ od nás, napríklad i v neďalekej Viedni, sa s neutíchajúcou pravidelnosťou vracajú k antickým dramatickým predlohám. Hry starovekých gréckych a rímskych autorov sú pevnou a stálou súčasťou mnohých repertoárov a na ich základe zavše vznikajú pozoruhodné inscenácie. V ostatnom čase sa antika začala častejšie objavovať aj na slovenských javiskách. Ďalším príspevkom k jej sprítomňovaniu je inscenácia Euripidovej hry Bakchantky v Štúdiu.

Slovenské divadlo má voči antike stále veľké podlžnosti, dramatickú tvorbu nevynímajúc. Doposiaľ je z niekoľkých desiatok hier, ktoré sa zachovali, do nášho jazyka preložený len zlomok. Isté penzum z neho už slovenské divadlá uviedli.

Bakchantky boli súčasťou Euripidovej trilógie, ďalšie dve časti sa však nezachovali. Zaujímavosťou hry, ktorú uviedol pravdepodobne po smrti autora jeho syn, je nielen to, že patrí k jedným z posledných diel tzv. klasického obdobia antického Grécka, ale aj tým, že privádza na scénu postavu boha Dionýza, ktorý bol spätý s divadlom už od čias jeho vzniku a s oslavami na počesť tohto boha. Ich súčasťou boli aj divadelné predstavenia.

Blízky vzťah k Bakchantkám mali aj avantgardní divadelníci šesťdesiatych rokov minulého storočia. Vzhľadom na uvoľnenú atmosféru, hnutie hippies či sexuálnu revolúciu mala podoba divadelnej práce často blízko k dionýzovskému kultu a komunitný život bakchantiek niektorých divadelníkov pochopiteľne lákal a vzrušoval.

Hra sa dočkala aj viacerých operných spracovaní. Látka zaujala aj významného filmového a divadelného režiséra Ingmara Bergmana. K najpozoruhodnejším inscenáciám sa radí spracovanie Bakchantiek nemeckým režisérom Klausom Michaelom Grüberom z roku 1974.

Napriek tomu, že Euripidove Bakchantky na Slovensku uviedli už dve profesionálne divadlá, prvý a kompletný preklad hry do slovenčiny vznikol až teraz na objednávku Činohry SND. Jeho autorom je Peter Lomnický, ktorý pravidelne prekladá z viacerých jazykov. K antickej predlohe sa vrátil opäť po tom, čo pre režiséra Martina Čičváka preložil komédiu Oblaky starogréckeho autora Aristofana. Hru uviedlo SND v sezóne 2011/12.

Obe spomínané inscenácie Bakchantiek uvedené na Slovensku pracovali pravdepodobne s viacerými jazykovými variantmi Euripidovej hry, ktorú tvorcovia zároveň výrazne upravili. Prvá inscenácia sa realizovala pred jedenástimi rokmi v bratislavskom divadle Meteorit v réžii Róberta Csontosa. Išlo o medzinárodný projekt, ktorého súčasťou boli umelci z viacerých krajín vrátane českých hercov Václava Jiráčka (ostatný filmový Jánošík v réžii Agnieszky Hollandovej) a Pavlíny Štorkovej (členka Činohry ND Praha). Ďalšie spracovanie Euripidovej hry pripravili pred dvomi rokmi študenti Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU. Išlo skôr o hru na motívy, veľmi voľné spracovanie antickej predlohy. Zaujímavosťou je, že inscenátori pracovali s hudbou súčasného gréckeho dídžeja menom Euripides.

Pri tvorbe inscenácie, ktorú pripravuje Činohra SND, sa zišla plejáda výnimočných a uznávaných tvorcov jednotlivých odvetví umenia. Autorom scénickej hudby je oceňovaný skladateľ mladšej generácie tvorcov Marián Lejava, ktorý je známy najmä zo spolupráce s Operou SND, kde sa objavil, či už ako autor hudobného naštudovania, alebo ako dirigent operných inscenácií.

Výraznú úlohu v inscenácii režiséra Rastislava Balleka, ktorý sa vrátil do SND po piatich rokoch, má výtvarné riešenie – kostýmy Kataríny Holkovej, masky Ivana Martinku a scéna Markéty Plachej. Katarína Holková a Ivan Martinka sa podieľali aj na výtvarnom riešení Ballekovej inscenácie Aischylovej tragédie Oresteia či viacnásobne ocenenej inscenácii hry Viliama Klimáčka Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Dôležitou súčasťou prejavu jednotlivých postáv pripravovanej inscenácie Euripidovej hry, nielen bakchického zboru, je pohyb a tanec. Pohybovou spolupracovníčkou je významná predstaviteľka slovenského tanečného umenia Petra Fornayová.

V inscenácii sa zároveň stretáva staršia generácia hercov – skúsených profesionálov pri práci s veršom či s osobným vzťahom k antickým predlohám: Anna Javorková, Dušan Jamrich, Ľubomír Paulovič s mladou generáciou pozoruhodných a už výrazne vyprofilovaných hereckých osobností ako Dominika Kavaschová, Milan Ondrík a Daniel Fischer. Členov Činohry SND dopĺňajú hostia, herec strednej generácie Martin Hronský a študenti absolventského ročníka herectva na Divadelnej fakulte VŠMU Michal Kinik a Michal Noga, ktorí sa už objavili vo viacerých inscenáciách SND.

Miro Dacho, dramaturg pripravovanej inscenácie

Z úvah režiséra inscenácie Bakchantky Rastislava Balleka

Antické postavy sú zaujímavé tým, že trpia. Preháňajú, kričia od údivu alebo od bolesti. Nachádzajú sa v zvláštnom stave exaltácie či posadnutosti... To nie sú veci, na ktoré sme zvyknutí z komerčných televízií. Antika je pre hercov vždy výzva – prekonať dominujúci realistický temperament smerom k extrému, rituálu, obeti... teda k polohám, z ktorých sa kedysi dávno divadlo zrodilo.

Bakchantky sú považované za poslednú významnú tragédiu gréckeho staroveku. Možno aj preto, že sa nám množstvo diel antických dramatikov nezachovalo... ale to nie je dôležité. Podstatné je, že symbolicky i fakticky uzatvára mohutné vzopätie gréckeho ducha sugestívnym obrazom pádu do barbarstva, zániku individuality aj polis, mestského štátu – ľudského spoločenstva postaveného na racionalite a mravnosti.