Nerada sa obzerám späť

Eva Krížiková je herečkou širokého diapazónu. Ťažko, čo i len úchytkom vymenovať postavy, ktoré vytvorila na javisku, filmovom plátne, televíznej obrazovke či pred rozhlasovým mikrofónom. Ale rozhodujúce bolo pre ňu vždy divadlo. Hosťovala i na iných scénach, a viac ako polstoročie bola členkou Činohry SND. V lete 15. júla oslávila 85. narodeniny.

Ľudská pamäť je ošemetná záležitosť. Neraz ignoruje kalendár, dátumy a mená, ale uchováva pocit, spomienku, útržok gesta. Najmä však pretrváva poznanie a radosť zo stretnutia s umením a hereckým majstrovstvom. Takým, aké ponúkala vo svojich hereckých kreáciách dlhoročná členka Činohry SND, herečka Eva Krížiková. Len na javisku SND vytvorila vyše stodvadsať postáv, nevraviac o tých, v ktorých sa predstavila pri hosťovaní na iných scénach či v iných médiách. Diváci ju zbožňovali a dodnes vnímajú predovšetkým ako skvelú predstaviteľku komediálnej či tragikomickej polohy a akosi sa zabúda na jej skvelé výkony v tragédiách. Medzi rôznymi prestížnymi oceneniami (Krištáľové krídlo či uvedenie do Siene slávy ankety OTO), ktoré získala, figuruje i štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos do slovenskej kultúry v oblasti dramatického umenia. Svoje herecké umenie dokazovala rovnako bravúrne na malom priestore i v centre diania. Kto by zabudol na jej titulnú postavu v tragikomédii Ale, ale, pani plukovníkova! alebo na jazyčnicu Kláskovú z Jiráskovej hry Lampáš? Mne však i dnes prechádza mráz po chrbte, keď si spomeniem na jej charakterové kreácie tragických postáv, ako bola kráľovná Eleanor z Dürrenmatovho Kráľa Jána alebo čo dokázala vyťažiť z postavy najstaršej krutej dcéry Goneril v Shakespearovej hre Kráľ Lear či z postavy matky vo Williamsovej hre Mačka na horúcej plechovej streche alebo gazdinej v hre Popol a vášeň a ďalších.

Divadelných záznamov nie je veľa, štedrejšie sú iné médiá. Televízni diváci si možno spomenú na jej írečité dedinské postavy zo seriálu Červené víno či filmu Zypa Cupák alebo seriál zo súčasnosti Obchod so šťastím. Filmoví pamätníci si možno pripomenú, ako napríklad kormidluje loď na Dunaji vo svojom filmovom debute Piatok trinásteho alebo ako sa pôvabne zvŕta vo filme Štvorylka. Nehovoriac o práci v rozhlase.

Vzťah k herectvu sa u Evy Krížikovej prebudil vraj už v detstve, ktoré prežila v bratislavskej Rači, či ako sa vtedy hovorilo Račišdorfe. V jednom rozhovore mi povedala: „Vždy som chcela byť iná a na potešenie susedov som lietala po dedine v maminom svadobnom závoji. Nezabudnem na bábkové divadlo, ktoré som dostala raz na Vianoce. Prvé hry mi hrával otec. Potom som prebrala „riaditeľovanie“ a predvádzala som sa pred pomyselným obecenstvom, ktoré zastupovali hračky. Na javisku som sa objavila po prvý raz ako prváčka v úlohe Ježiška.“ Spomínala aj ako chodievala s otcom na predstavenia do SND, a keďže bola neposedné dieťa, takmer spadla z lóže na javisko. Vtedy ešte netušila, že po otcovej nečakanej smrti (mala vtedy štrnásť rokov) sa zmení celý jej život, absolvuje štúdium herectva na Odbornom divadelnom kurze pri Štátnom konzervatóriu a po jednej sezóne v martinskom divadle sa v roku 1954 postaví na javisko SND ako herečka.

Stretávala sa na ňom aj so svojím neskorším manželom, hercom Františkom Zvaríkom, otcom dcéry právničky Barbory a starým otcom vnučky Veroniky, ktorého ťažko chorého doopatrovala. Diváci ani netušili, aké problematické situácie neraz prežíva v súkromí, keď z javiska rozdávala pohodu. Nesťažovala sa, ani keď sa s pribúdajúcimi rokmi začal zhoršovať jej zdravotný stav. Narodila sa v nedeľu a nedeľniatka to vraj majú v povahe rovnako ako pohodovú povahu.

Svoju nechuť k novinárskym rozhovorom zdôvodňovala Eva Krížiková tým, že herečka má hrať a nie rozprávať o hraní. I tak som z nej vymámila, že za najdôležitejšie považuje „ dostať sa postave, ktorú stvárňujem pod kožu, uveriť jej. O tom, ako bude divák reagovať, uvažujem až dodatočne. Najťažšia vec v hereckom kumšte je ľudí rozosmiať, ale vzápätí ich donútiť stíchnuť, zintenzívniť pozornosť. Milujem tie okamihy, keď priam bytostne cítim ten kontakt s divákom, to očakávanie v hľadisku“.

Mimochodom, kedykoľvek si na pani Evu spomeniem, vynára sa mi v pamäti, ako pred rokmi v inscenácii Saroyanovej hry Čas tvojho žitia (premiéra 10. 2. 1973) vyšla na javisko iba v jedinom kratučkom výstupe. Hrala ženu z ulice, ktorá si sadne k barovému pultu chrbtom k obecenstvu, vypije drink a odchádza. Prehodí vari iba jedinú vetu. Ale tých niekoľko okamihov stačí, aby načrtla postavu so všetkým jej trápením, únavou, cynizmom, sebairóniou. Tlieskali sme jej pri otvorenej scéne.

Niečo podobné ponúkla i ako gazdiná Agafia v inscenácii dramatizácie Tolstého Anny Kareninovej (premiéra 13. 6. 2009). Opäť iba jediný výstup, ale obohatený o dialóg s Levinom. Čo všetko však zaznelo v podtexte. Láskavosť, skrývaná pod stareckou ufrflanosťou, múdrosť a pokora človeka, čo veľa zažil a vždy verne slúžil, ale aj istá uvzatosť v dodržiavaní pravidiel dedinského života a pohoršenie nad tým, že sa veci nedejú tak, ako si to predstavovala, a ľudový humor, ktorý sa tají v intonácii, pohybe, náznaku akoby nedokončeného gesta.

Pred rokmi mi povedala: „Svoj vek beriem, čo iného mi zostáva. Neodkladám si výstrižky z novín, recenzie, fotografie, nevediem si záznamy o úlohách. Jednoducho sa nerada obzerám späť, žijem prítomnosťou.“

My, jej diváci, sa však obzeráme aj za ňu, ďakujeme za tú možnosť a pripájame sa ku gratulantom k jubileu.

Elena Ťapajová, publicistka