Od kultúrno-politických motivácií k umeleckej suverenite

Opera SND 1920 - 1948

Vznik národného divadla v multietnickej Bratislave, kde Slováci v čase vzniku Československej republiky tvorili národnostnú menšinu, sa deklarovalo ako kultúrno-politická priorita mladého štátu. Slovensko však zastihla táto chvíľa nedostatočne pripravené na to, aby dokázalo z vlastných síl vybudovať vlajkovú umeleckú inštitúciu. Slávnostné otváracie predstavenie, Smetanova Hubička, nezaznelo 1. marca 1920 v podaní domáceho súboru, ale v inscenácii Jeřábkovej Východočeskej divadelnej spoločnosti z Pardubíc, ktorá sa stala základom novovzniknutého SND. Aj v nastávajúcich rokoch opera SND takmer plne závisela od českých umelcov. Do nástupu mladého Ladislava Holoubka v roku 1933 sa všetky predstavenia odohrali pod taktovkou českých dirigentov, českú národnosť mala väčšina orchestrálnych hráčov, zboristov i operných sólistov a až do roku 1938 sa drvivá väčšina titulov hrala v českom jazyku.

K 1. augustu 1920 sa stal šéfom opery dirigent Milan Zuna. Na náročný post nastúpil v najproduktívnejšom veku a s bohatými skúsenosťami. Trpezlivosť, pracovitosť i pedagogické vlohy ho priam predurčovali k zakladateľskej misii v SND. Najväčšiu výzvu predstavovalo vystavanie orchestra, keďže v Bratislave dovtedy neexistovali profesionálne telesá ani vzdelávacie inštitúcie, odkiaľ by sa dali čerpať vhodné kádre. Zunovo trojročné medzivojnové pôsobenie vyvrcholilo slovenskou premiérou Janáčkovej Káte Kabanovej (1923), jej hudobné a inscenačné kvality ocenil sám prítomný autor. V lete 1923 sa Zunova éra predčasne skončila pre rozpory s Družstvom SND, ktoré v očakávaní rýchleho ekonomického profitu tlačilo umeleckého šéfa k vyššej kvantite uvádzaných opier i väčšiemu zástoju divácky obľúbenej operety.

Po erudovanom Milanovi Zunovi prichádza v roku 1923 do Bratislavy ďalší výnimočný český dirigent a skladateľ, Oskar Nedbal. Aj jeho najväčšie zásluhy sa týkali pozdvihnutia orchestra. V Bratislave pracoval s ansámblom podstatne menším a technicky menej disponovaným, než bol počas skvelej zahraničnej kariéry zvyknutý, no svojím entuziazmom a osobnostnou charizmou dokázal strhnúť hráčov k oduševneným výkonom. Vďaka Nedbalovmu európskemu renomé hosťovali v SND špičkové sólistické i dirigentské osobnosti a časť súboru SND podnikla zájazdy do Prahy, Viedne, Barcelony, Madridu. Aj vďaka týmto momentom sa z donedávna provinčnej bratislavskej scény stávalo divadlo, ktoré sa postupne presadzovalo v stredoeurópskom kontexte.

Napriek nespornému prínosu Oskara Nedbala pre umelecké napredovanie opery SND malo jeho bratislavské pôsobenie tragické finále. Vo veciach finančnej a administratívnej správy neskúseného a málo obozretného umelca uštvali nezvládnuteľné finančné problémy. Život ukončil na Štedrý deň 1930 život skokom z okna divadla v Záhrebe, kam prišiel uviesť svoj balet Pohádka o Honzovi.

Nasledujúca desaťročná éra Oskarovho synovca, Karla Nedbala (1928 – 1938), patrí k najvýznamnejším obdobiam takmer v storočnej histórii divadla. Karel Nedbal nadviazal na všetky pozitívne momenty strýkovej práce a rozvinul ich so sebe vlastnou systematickosťou. Na vysokej interpretačnej úrovni stabilizoval sólistický súbor, v ktorom sa popri českých umelcoch a tiež slovenskom tenoristovi Jankovi Blahovi a sopranistke Helene Bartošovej, pôsobiacim v SND už od polovice 20. rokov, začali postupne uplatňovať aj prví slovenskí absolventi Hudobnej a dramatickej akadémie. V Bratislave naďalej hosťovali prominentní zahraniční sólisti a dirigenti (napr. Richard Strauss), SND každoročne účinkovalo vo viedenských divadlách, významnejšie bratislavské premiéry reflektovali kritici z Prahy a Viedne.

Piliermi Nedbalovej dramaturgie boli W. A. Mozart, B. Smetana, L. Janáček a R. Strauss. Mimoriadne ústretovo sa staval k súdobej opernej tvorbe. Niektoré z uvedených noviniek zmietol súd času, inscenovanie iných zapísalo bratislavskú operu do medzinárodného historického kontextu. K takým patrili napríklad česko-slovenská premiéra Prokofievovej Lásky k trom pomarančom (1931) a najmä po Štokholme len druhé zahraničné javiskové uvedenie Šostakovičovej Lady Macbeth z Mcenského okresu, hranej v SND pod názvom Ruská lady Macbeth (1935).

S Karlom Nedbalom sa spája aj prvý významný krok k zdivadelneniu operno-inscenačnej praxe. Medzivojnové obdobie opery SND bolo érou režírujúcich spevákov, plnou javiskovej rutiny a hereckého klišé. Zásadný posun prinieslo sedem operných prác šéfa Českej činohry SND Viktora Šulca: nikdy predtým a zrejme ani nikdy potom nebola Bratislava tak blízko progresívnym európskym inscenačným trendom.

Nielen tejto tendencii, ale aj celému bratislavskému pôsobeniu Karla Nedbala, Viktora Šulca i mnohých ďalších osobností urobil koniec rozpad republiky. Nasledujúce vojnové sezóny determinovala nutnosť dobudovať sólistický ansámbel a kolektívne telesá zdecimované odchodom českých umelcov a tiež požiadavka expresne poslovenčiť repertoár. Popri umeleckom šéfovi, dirigentovi Josefovi Vincourekovi, sa stal ústrednou osobnosťou opery SND dramaturg Štefan Hoza, ktorému sa darilo pomerne rýchlo konsolidovať omladený súbor a realisticky voleným repertoárom rozvíjať jeho profesionálne atribúty.

Prvé povojnové roky sú späté so staronovým operným šéfom Milanom Zunom, pred ktorým stála úloha preštudovať kmeňový repertoár a sprístupniť ho novému, hudobno-divadelne neskúsenému publiku v demograficky opäť zmenenej Bratislave. Z divadelného hľadiska išlo o nádejné obdobie, tvoriace prechod medzi „prevádzkovými“ réžiami slovenského štátu a opisným realizmom 50. rokov. Výrazne ho ovplyvnila trojica neslovenských režisérov Branko Gavella, Jiří Fiedler a Karel Jernek, ktorí sa v kontraste k prvoplánovému scénickému realizmu snažili o bohatší a psychologicky zdôvodnenejší herecký prejav, javiskovú štylizáciu, metaforu, aj o aktívnejší podiel scénografie na javiskovom tvare. Žiaľ, ich snaženiam dala stopku doktrína tzv. socialistického realizmu, ktorá sa po Februári 1948 stala záväznou normou. Je historickým paradoxom, že prvou obeťou tohto diktátu sa stala túžobne očakávaná národná opera, Suchoňova Krútňava (10. 12. 1949).

Michaela Mojžišová

Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU SAV

Tento text venujem pamiatke svojho priateľa a mentora Jaroslava Blaha, najpovolanejšieho vykladača našich operných dejín.