Progres na opernej scéne aj boj o návštevnosť

Sociológovia umenia svorne priznávajú, že medzi kvalitou a popularitou diela je často skôr nesúlad než zhoda. S týmto faktom sa musel vyrovnať aj významný český umelec (violista, dirigent a skladateľ) Oskar Nedbal, keď začiatkom opernej sezóny 1923 – 1924 prevzal ako súkromný podnikateľ funkciu riaditeľa SND.

Oskar Nedbal



V dramaturgii sa pokúšal osloviť aj bratislavské nemecké publikum a popri pokračovaní v profesionalizácii operného súboru začleniť ho aj do stredoeurópskeho kontextu. Využíval pri tom svoje zahraničné konexie, s operným súborom hosťoval v Prahe, vo Viedni, v Budapešti i Barcelone a do Bratislavy pozýval hosťovať operné hviezdy, napríklad Emu Destinovú, pomaly končiacu svoju kariéru, poľskú koloratúrku Adu Sáriovú, vo Viedni mimoriadne obľúbenú Mariu Nehmetovú a ako dirigenta talianskeho skladateľa Pietra Mascagniho. Táto otvorenosť zvyšovala prestíž SND, no súčasne zaťažovala jeho rozpočet, ktorý napríklad v porovnaní so súborom z Olomouca dostával len polovičnú subvenciu a zápasil s problémami s návštevnosťou. Ani značné rozšírenie repertoáru v jeho prvých dvoch sezónach (spolu takmer 40 premiér) situáciu nevyriešilo. Problém nebol v opakovaní populárnych titulov (ako sa domnievalo Družstvo SND), ale naopak v neochote publika akceptovať preň málo známe diela. Aj Smetanovo Tajomstvo, Dve vdovy, Dvořákova opera Čert a Káča či Fibichova Šárka mali rovnako minimálny počet repríz ako Mozartov Don Juan, Charpentierova veristická Louisa. Napriek obviňovaniu z kozmopolitizmu Nedbal propagoval predovšetkým české opery (tretina premiér), k neslovanskému publiku sa obracal najmä dielami francúzskej lyrickej opery a diela Verdiho a veristov mu slúžili na vylepšenie návštevnosti. Počas svojho pôsobenia v SND funkciu šéfa opery či dramaturga ponechal dirigentským kolegom, no niet pochýb, že aj v otázkach repertoáru mu patrilo hlavné slovo. Okrem ekonomicko-organizačných otázok však pôsobil najmä ako dirigent. Zo sedemdesiatich operných premiér – do nástupu éry svojho synovca Karla (1928 – 1929) – sám naštudoval len 17 operných diel s prevahou opier českých (o jeho dirigovaní predohry k Predanej neveste sa šírili legendy, bol totiž predovšetkým symfonickým dirigentom), naštudoval Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana a Lohengrina, Straussovho Gavaliera s ružou (dosiahol na tie časy neuveriteľný počet 12 repríz!), Goldmarkovu Kráľovnú zo Sáby. Uviedol aj dve diela slovenských autorov – Bellovho Kováča Wielanda a kritikou odmietnuté dielo Detvana Viliama Figuša Bystrého, ktoré nezískali punc národnej opery. Následne, už počas šéfovania svojho synovca (1928 – 1930), pripravil ako dirigent ešte sedem operných titulov, z ktorých si najväčšiu pozornosť zaslúžila Wagnerova prvá časť tetralógie Zlato Rýna.

Oskar Nedbal mierne posilnil zástoj operety (s dôrazom na operetnú klasiku) a zriadil baletný súbor, pri ktorého produkciách neexistovala rečová bariéra. V dramaturgii však nezabúdal ani na vlastnú tvorbu, operu Sedliak Jakub (až v 1929), vydarenú operetu Poľská krv a viaceré vlastné balety, z ktorých najviac zapôsobili Rozprávka o hlúpom Janovi a Z rozprávky do rozprávky. Boľavou stránkou operných inscenácií zostávala ich javisková podoba (režírovali ich samotní operní speváci). Popri symfonickej dirigentskej aktivite (so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu uvádzal základné diela svetovej hudby Mozarta, Brahmsa, Mahlera, Dvořáka) sa postaral o doplnenie sólistického súboru opery, do ktorého pribudlo niekoľko osobností – prvý slovenský operný spevák Janko Blaho, na Slovensku naturalizovaná sopranistka Helena Bartošová, sopranistka Marie Žaludová, barytonista Zdeněk Otava, mezzosopranistka Marie Řezníčková, slovinská altistka Maria Peršlová a ďalší. Nepovšimnuté nemožno ponechať ani jeho aktivity v rádiu a pedagogické pôsobenie na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko. Tragický Nedbalov skon (24. 12. 1930) je dôkazom toho, ako sa nespútaný umelecký talent nedokáže presadiť v nežičlivých finančno- -ekonomických podmienkach.

Karel Nedbal



Od sezóny 1928 – 1929 až po vyhlásenie autonómie Slovenska (v októbri 1938) bol šéfom Opery SND dirigent Karel Nedbal.

Začal ešte počas riaditeľovania svojho strýka Oskara, no väčšinu jeho sezón už kroky SND ako viacsúborového celku vytváral podnikateľ Antonín Drašar. Karel a Oskar Nedbalovci boli dve veľké, no podstatne odlišné osobnosti ľudsky i dirigentsky. Kým bonviván Oskar bol dirigentom spontánnym, rád sa opájal zvukom a farbou orchestra, Karel bol skôr akademický typ, skvelý dramaturg, hudobný analytik so zmyslom pre štýl a vypracovanie hudobných detailov. Podarilo sa mu pozdvihnúť aj úroveň javiskovej zložky inscenácií, a to vďaka z Olomouca s ním angažovaného Bohuslava Vilíma, rutinného, no rozhodne nie novátorského režiséra, ktorým bol, naopak, činoherný režisér Viktor Šulc. Svoj podiel na progrese mali aj výtvarníci Ladvenica (preferujúci maľovanú scénu) a Hradský (chápajúci scénu skôr náznakovo), no predovšetkým František Tröster. Aj Karel Nedbal zvádzal boje o vyššiu návštevnosť súžitím s populárnym Drašarovým operetným súborom a tiež rozšírením repertoárového spektra. Aj tak sa však takmer polovica inscenácií hrala maximálne štyrikrát. Sem patrili umelecky okrajové diela balkánskych autorov (Hrističa, Širolu, Dobroviča, Vladigerova uvádzané v slovenskom preklade Arnolda Flögla), dnes väčšinou nehrávané opery súčasných českých skladateľov (Jirák, Křička, Karel, Folprecht, Novák, Ambros), neúspešné pokusy o slovenskú operu (Smatek: Čachtická pani, Rosinský Mataj a Matúš Čák), súčasné zahraničné opery potom upadnuté do zabudnutia (od Liliena, Čerepina, Blocha, Schillingsa), no bohužiaľ aj vysoko hodnotné opery Janáčka, francúzskej veľkej i lyrickej opery (Meyerbeerov Robert Diabol a Blesk, Massenetova Thais spievaná v slovenčine!), Mozartove opery (Don Giovanni a Così fan tutte) a dramaturgicky objavné uvedenia opier Richarda Straussa (Salome, Ariadna na Naxe) a Wagnera (Lohengrin, Tristan a Izolda). Práve posledná z kategórie hodnotných diel bola osou Nedbalovej dramaturgie. Na čele jeho záujmu stál Bedřich Smetana, ktorého kompletný cyklus diel uviedol dirigent v roku 1934. V rokoch 1929 – 1933 naštudoval všetkých päť hlavných opier Mozarta, pri ktorých dirigovaní vynikla jeho snaha o disciplinovanosť a štýlovosť. Z wagnerovského repertoáru vošli do histórie jeho naštudovania reformovaných diel Tristana (1934) a Parsifala (1935) s účasťou exponovaných viedenských sólistov. Uvedenie Tristana označil skladateľ Alexander Moyzes za najväčší umelecký čin počas jestvovania SND. Z významných diel druhého Richarda (Straussa) najviac zaujali Elektra (1928) a Salome (1930). Ale Nedbal premiéroval v SND aj prvého Fidelia a omyly v uvádzaní zahraničných moderných opier vyvážil pamätnými inscenáciami Prokofievovej Lásky k trom pomarančom, Korsakovho Zlatého kohútika, Šostakovičovej Ruskej Lady Macbeth (druhé uvedenie mimo ZSSR) a zaujímavej talianskej novinky Dibuk od Lodovica Roccu. Karel Nedbal mal vedľa seba schopných dirigentov (Vincoureka, Folprechta). Im ponechal najmä francúzsky a taliansky romanticko-realistický repertoár, ku ktorému sám nemal vzťah. V sólistickom ansámbli stále prevládali českí umelci (z nových spomeňme tenoristu Jaroslava Jaroša, barytonistu Karla Zavřela, na Slovensku narodenú sopranistku Žofiu Napravilovú, mezzosopranistku Ludmilu Komasovú a veľkú basovú osobnosť Arnolda Fölgla). Oporami súboru v tejto ére bola však dvojica Dr. Janka Blaha a Heleny Bartošovej, ku ktorým sa postupne pridávali absolventi Hudobnej a dramatickej akadémie – koloratúrka Nelly Bakošová, tenorista Štefan Hoza, sopranistky Zita Hudcová-Frešová a Margita Česányiová vystupujúca v tom čase najmä v operetách. Karel Nedbal sa programovo nesnažil o poslovenčenie Opery SND, zato na symfonických koncertoch uvádzal skladby oboch Moyzesovcov, Očenáša, Kardoša, no najmä Suchoňa (cyklus Nox et solitudo, Baladická suita, Žalm zeme podkarpatskej). Slávnu vlastnú éru v SND po odchode do Česka zvečnil aj v publikácii Půl století s českou operou.

Vladimír Blaho, publicista