Prví profesionálni herci bojovali s predsudkami

O idei vzniku národných divadiel v Európe, o koreňoch rozdielov medzi českým a slovenským národným divadlom, o zakladaní SND, prvých rokoch jeho existencie, prvých umelcoch i divadelných budovách v Bratislave, sme sa zhovárali s divadelným historikom Karolom Mišovicom.

Ako a kde vznikla idea vytvárania národných divadiel v Európe? Aké boli jej východiská?

Európske zápasy o zakladanie národných divadiel, i keď nie vždy pod týmto názvom, sú príznačné pre Európu od druhej polovice 18. až po začiatok 20. storočia. V istom zmysle prvým takýmto divadlom bola parížska Comédie Française založená v roku 1680. Hoci jej vznik neinicioval národ, vznikla na príkaz panovníka Ľudovíta XIV. zlúčením niekoľkých popredných divadelných súborov. Francúzsko totiž bolo zjednoteným štátom, takže idea národného divadla ako symbolu marginalizovaného národa nebola aktuálna. Práve s tým súvisí iniciatíva vzniku národných divadiel v strednej Európe, ktoré mali reprezentovať tri základné funkcie: vzdelávaciu, reprezentačnú a národ povznášajúcu. Nehovoriac o ich výraznom politickom rozmere. Za skutočne prvé národné divadlo, ktoré reprezentovalo národnú integritu nejednotného a roztriešteného národa, možno považovať Hamburské národné divadlo, ktoré existovalo v rokoch 1767 – 1769 a jeho dramaturgom bol slávny dramatik Gotthold Ephraim Lessing. Postupne tak začali za rôznych spoločensko-politických okolností vznikať národné divadlá po celej Európe. Najmä pod vplyvom obrodeneckej ideológie. S určitým nadhľadom by sme mohli povedať, že nešlo o to, čo sa na javisku hrá, ale najmä o to, aby stála budova, ktorú môže národ považovať za symbol svojej identity. Tak aby sa absolútne naplnila myšlienka básnika a dramatika Friedricha Schillera: „Až vtedy budeme veľkým národom, keď budeme mať veľké národné divadlo.“ Po neúspechu v Hamburgu sa idey vzniku národných divadiel ujímali najmä aristokrati, dokonca dochádzalo z dnešného hľadiska k takým kuriozitám, že v Prahe Nemec gróf Nostic postavil divadlo a nazval ho Grófske Nosticovo národné divadlo (dnešná budova Stavovského divadla, jedna zo scén Národného divadla), lebo Praha v polovici 18. storočia bola obývaná majoritne nemeckým obyvateľstvom, ktoré tiež chcelo mať svoje národné divadlo. České divadlo tu prenikalo len veľmi pomaly a nenápadne. A až na prelome 18. a 19. storočia absolútnu iniciatívu vzniku národných scén prevzali mešťania. Program národných divadiel, teda divadelných budov, kde sa hrávalo v reči obyvateľstva daného pôsobiska, sa ujal najmä v regióne strednej Európy, nie v už zjednotených krajinách. Postupne tak vznikali národné divadlá v Poľsku, Maďarsku (1837), Rumunsku (1852), Srbsku (1869), v Chorvátsku (1895) a v roku 1920 konečne i na Slovensku.

Dôležitou okolnosťou, ktorá predchádzala vzniku SND, bola existencia Národného divadla v Prahe. Ako vzniklo? Aké boli jeho začiatky?

Ideu českého Národného divadla zaznamenávame už v prvej polovici 19. storočia, ale k jej realizácii dochádzalo veľmi pomaly. Prvé reálne kroky nastali až v roku 1850, keď vznikol Zbor pre zriadenie českého Národného divadla. Bol to dobový paradox, keďže v habsburskej monarchii vtedy vládol nekompromisný Bachov absolutizmus, ktorý tvrdo potláčal akékoľvek snahy malých národov o svoje inštitucionalizovanie sa. Už v roku 1852 Zbor kúpil pozemok na nábreží Vltavy, ale k otvoreniu divadla došlo až o vyše tridsať rokov neskôr. Zbor mal totiž nepretržite problémy s financiami, a preto sa stavba neustále predlžovala. Problémy však nastávali aj vnútri organizácie. V niektorých situáciách spory bezprostredne ohrozovali aj stavbu divadla. Konzervatívne krídlo dokonca presadilo realizáciu tzv. prechodného riešenia, a tak v roku 1862 na časti pozemku budúceho ND otvorili Prozatimní divadlo, vďaka ktorému sa mali českí diváci naučiť chodiť pravidelne do divadla, mal sa špecifikovať repertoár a pripraviť herecké sily pre náročnú profesionálnu prevádzku vo veľkom divadle. Divadlo z technickej, akustickej i klimatizačnej stránky absolútne nevyhovovalo ani umelcom, ani divákom. Malo síce ísť iba o krátkodobé prechodné riešenie, ktoré však napokon pretrvalo až do roku 1881. Ako úspešná, dnes by sme povedali marketingová stratégia, sa ukázala verejná zbierka na stavbu ND. Príspevky neboli len individuálne, na ich zber sa organizovali aj plesy, fidlovačky, lotérie, vznikali divadelné inscenácie, v prospech ND sa hrali karty, kolky, pilo sa pivo. Pokladalo sa za národnú hrdosť, aby každý Čech, Moravan a Slezan aspoň troškou prispel na vznik národnej inštitúcie. V tom spočíva aj výnimočnosť ND v Česku, stalo sa totiž ústrednou politickou (t. j. protiviedenskou) akciou českého národno-obrodeneckého hnutia, ktoré chcelo cisárovi dokázať svoju národnostnú svojbytnosť v monarchii. Preto aj na portáli ND dodnes dominuje heslo „národ sobě“. Divadlo bolo totiž vybudované všetkými vrstvami českého národa. I keď najnovšie výskumy poukazujú na fakt, že verejné zbierky v skutočnosti pokryli len malú sumu skutočných nákladov, a keby na stavbu neprispel samotný cisár, tak by sa na otvorenie čakalo ešte dlhšie. Pôvodne sa divadlo malo otvoriť v septembri 1881, ale pri príležitosti návštevy korunného páru Rudolfa II. a Štefánie Belgickej ho provizórne otvorili už v júni. Potom divadlo zatvorili a dokončievali v ňom posledné interiérové detaily. Lenže prišiel deň, ktorý je v dejinách českej kultúry zapísaný čiernym písmom, 12. 8. 1881 budova takmer hotového ND za veľmi záhadných okolností vyhorela. Český národ sa opäť skonsolidoval a vďaka finančným zbierkam (vrátane značného príspevku cisárskej rodiny) ho definitívne otvorili o dva roky neskôr 18. 11. 1883.

Istým predchodcom SND bol Slovenský spevokol v Martine. Aká bola jeho úloha a význam pre vtedajšiu slovenskú spoločnosť a pre neskorší vznik profesionálneho divadla?

Štefan Krčméry nazval Slovenský spevokol „Majákom v tme“. Na území dnešného Slovenska bola totiž oproti Česku omnoho komplikovanejšia situácia. Bola tu silná maďarizácia. Tá brzdila národno-obrodenecké myšlienky, ktoré po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 boli potlačené ešte radikálnejším spôsobom. Nehovoriac o divadle v slovenskom jazyku. Kým Nemci sa naučili českých divadelníkov postupne v Prahe (a v iných mestách) akceptovať, maďarské úrady na našom území cieľavedomo obmedzovali akúkoľvek slovenskú iniciatívu. O vzniku profesionálneho divadla tu teda nemohlo byť ani reči. I keď niekoľko pokusov existovalo, ale ostalo len pri nich. Doslova oázou pre tvorbu v slovenskom jazyku sa stal Slovenský spevokol v Turčianskom Svätom Martine, ktorý vznikol v roku 1872 a vo svojej štruktúre zahŕňal aj divadelnú činnosť. Tá postupne získavala jasnú integritu a zlepšovala kvalitu. A tak Slovenský spevokol až do roku 1944 (kedy sa sprofesionalizoval vznikom Slovenského komorného divadla) patril k najlepším slovenským ochotníckym súborom a do roku 1920 svojou činnosťou, úrovňou i myšlienkou pomyselne nahrádzal absentujúce slovenské národné divadlo. Preto ten „maják v tme“, ktorý dával nádej Slovákom aj v čase absolútnej národnostnej a kultúrnej neslobody. Pikantné je i to, že Slovenský spevokol fungoval aj po zániku Matice slovenskej (1875) a od roku 1889 hrával v novopostavenom Národnom dome (dnes budova Slovenského komorného divadla Martin). Maďarským úradom však prekážalo v názve slovo národný, a preto sa budova volala len Dom.

Kedy a kto začal uvažovať o vzniku Slovenského národného divadla? Aké boli jeho začiatky, či už organizačné, alebo umelecké?

Niekoľko iniciatív v súvislosti so vznikom slovenského národného stánku Tálie existovalo už v prvej polovici 19. storočia a dokonca podľa českého vzoru sa realizovali aj zbierky na vznik tejto inštitúcie. Ale politické udalosti všetko prekazili. Vhodné podmienky na založenie SND vznikli až počas existencie Československa. Nebyť však Vavra Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, tak by sme na otvorenie SND čakali asi dlhšie. Bratislava sa vznikom Československej republiky stala slovenským administratívnym a kultúrnym strediskom, no napriek tomu nebol v národnostne rôznorodom meste záujem slovenské divadlo. Ale Šrobár a iní politickí predstavitelia nového štátu cítili nutnosť vzniku inštitúcie, ktorá z umeleckej stránky reprezentuje národnú a jazykovú jednotu Slovákov. Preto môžeme zjednodušene povedať, že české národné divadlo vzniklo „zdola“, teda z iniciatívy ľudu a slovenské, naopak, z politickej iniciatívy, t. j. „zhora“. Na založenie profesionálneho divadla zároveň chýbali tie najdôležitejšie zložky – budova, repertoár (nedostatok pôvodných i prekladových drám) a najmä profesionálni umelci. V budove Mestského divadla (dnes historická budova SND) pravidelne hosťovali nemecké, rakúske a maďarské divadelné súbory. Sezóna divadla bola až do marca roku 1920 rozdelená na dve časti – maďarskú a nemeckú. Hoci Šrobár založil už v roku 1919 Družstvo SND, ktoré sa staralo o administratívnu prevádzku divadla, SND nebolo pendantom pražského ND, pretože na rozdiel od Čiech nevniklo samostatné divadlo určené výhradne pre slovenských divadelníkov, ale iba inštitúcia, ktorá popri inonárodných súboroch hrávala v prenajatej budove. Dokonca ani slávnostné otváracie predstavenia sa neodohrali v slovenčine. Divadlo si existenciu muselo zabezpečiť prostredníctvom českých tvorcov, českého repertoáru a hraním v českom jazyku. Preto českí umelci otvorili divadlo svojou národnou operou Hubička Bedřicha Smetanu (1. 3. 1920) a činohernou drámou Maryša bratov Aloisa a Viléma Mrštíkovcov (2. 3. 1920). Síce išlo o slávnostné premiéry, v skutočnosti kočovný český súbor odohral iba reprízy svojich starších inscenácií v prenajatej budove. Pre Slovákov výrazný krok, pre predstaviteľov ostatných národov žijúcich v Bratislave nepodstatné dátumy. Netreba tiež zabúdať, že divadlo ešte nebolo spravované štátom, ale bolo súkromným podnikom a do zoštátnenia v 1945 neustále bojovalo s nedostatkom financií.

Čo vieme o histórii budovy, ktorá sa stala prvým hracím priestorom SND?

Bratislava sa na tri storočia (1536 – 1848) stala sídlom zasadaní uhorského snemu, bola centrom uhorských úradov i sídlom miestodržiteľa. Začali sa sem sťahovať šľachtické rodiny či majetné kruhy vtedajšej monarchie, ktoré, samozrejme, vyhľadávali bohatý kultúrny život. Preto bolo len logické, že potrebovali dôstojnú divadelnú budovu. Po zatvorení divadla Grünes Stübel (sídlilo v budove Zeleného domu neďaleko dnešného Hlavného námestia) v roku 1776 otvorili vzápätí 9. novembra na dnešnom Hviezdoslavovom námestí modernú divadelnú budovu (okrem divadla sa v nej nachádzala aj reduta). Mestské divadlo sa stalo vyhľadávanou štáciou pre mnohé vyhlásené nemecké divadelné spoločnosti, po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní prichádzali spolu s intenzívnou maďarizáciou do mesta hosťovať aj maďarskí divadelníci. Divadlo však postupom rokov chradlo a v 80. rokoch 19. storočia sa rozhodlo o jeho zbúraní. K nemu došlo v roku 1884, ale už o dva roky mohli obyvatelia mesta navštíviť novú divadelnú budovu v podobe, ako ju poznáme dnes. Eklektickú stavbu postavili podľa architektonických návrhov Ferdinanda Fellnera ml. a Hermanna Gottlieba Helmera, ktorí patrili k najvychytenejším divadelným architektom svojej doby a preto sa s obdobnou budovou, akú máme v Bratislave, môžeme stretnúť aj v Brne, vo Viedni, v Grazi, Budapešti, Zürichu či v Záhrebe.

Ktorí umelci boli zakladateľmi SND? Ako sa k dostali k divadelnej práci? Aký bol postoj väčšinovej populácie k profesii divadelníka?

I keď ho nepokladáme za výkonného umelca, neodmysliteľnú zásluhu na vzniku SND má už spomínaný Vavro Šrobár, ktorý bol veľký divadelný priaznivec. Za prvého riaditeľa divadla Družstvo SND vybralo Bedřicha Jeřábka, riaditeľa Východočeskej divadelnej spoločnosti, ktorý už v roku 1919 podnikol turné po Slovensku a aspoň čiastočne sa oboznámil s kontextmi a faktmi slovenskej kultúry. Sám Jeřábek prejavil záujem o vedenie divadla a k výberu spomedzi ostatných zúčastnených mu dopomohol aj fakt, že do Bratislavy mohol doviesť kompletný operný, operetný aj činoherný súbor, už naštudovaný repertoár (zložený najmä z českej tvorby) a predovšetkým fundus. Družstvo totiž disponovalo len prenajatým priestorom (aj to iba na niekoľko mesiacov v sezóne) bez kulís, rekvizít či iných potrebných prostriedkov na tvorbu a uvádzanie inscenácií. Nehovoriac o chýbajúcej personálnej otázke. V reálnej prevádzke sa nedalo počítať so slovenskými ochotníkmi, máloktorý občan si dovolil zanechať svoje živobytie a vydať sa na neistú dráhu profesionálneho umelca. Ak boli v Česku herci vysoko uznávaní verejní činitelia, obdivovaní a adorovaní, na divadelne málo vyspelom Slovensku bola mienka o nich iná. Tu profesionálnych hercov pejoratívne nazývali komediantmi, ktorých povolanie nebolo hodné slušného morálneho statusu a museli bojovať s puritánskymi predsudkami. S prvými krokmi slovenského divadelníctva nám teda museli pomáhať českí herci. Medzi tie najvýznamnejšie osobnosti môžeme zaradiť Hedu Klokotskú, Helenu Petzovú, Antonína Tihelku, Viléma Táborského a ďalších. Netreba však zabúdať, že pre českých divadelníkov bolo SND len prechodným angažmánom a až do roku 1939 permanentne registrujeme obrovskú fluktuáciu umeleckého súboru. Už v prvých sezónach SND sa stretávame aj s menami prvých slovenských činohercov – Lenka Honty-Kozlíková, Oľga Kňazská, Hana Styková, Rudolf Bachlet, Andrej Münz, Ignác Vincek-Hochtetský, ale tí oproti skúsenejším českým kolegom mali len minimálne šance vyniknúť a málokto z nich vytrval pri divadle dlhší čas. Slovákov, ktorí dlhodobo ostali verní slovenskému divadelníctvu a tvoria tzv. zakladateľskú generáciu, zaznamenávame až od vzniku Vidieckej činohernej spoločnosti SND, kočovnej skupiny SND II (tzv. Maršky), ktorá existovala v sezóne 1921 – 1922 – Janko Borodáč, Oľga Országhová (vyd. Borodáčová), Andrej Bagar, Jozef Kello a Gašpar Arbét. Tí sa stali členmi riadneho činoherného súboru SND až po príchode nového riaditeľa Oskara Nedbala (po roku 1923), ktorý začal intenzívnejšie pracovať na poslovenčení divadla a snažil sa angažovať čo najviac slovenských umelcov.

Karol Mišovic, divadelný historik, v rozhovore s Mirom Dachom, dramaturgom Činohry SND