V divadle netreba nikoho komandovať, s každým sa treba dohovoriť

Ľubomír Vajdička (28. 5. 1944) po absolvovaní štúdia divadelnej vedy na VŠMU nastúpil v roku 1968 ako režisér do Divadla Slovenského národného povstania v Martine (dnes SKD Martin), kde vytvoril celý rad mimoriadnych inscenácií, najmä ruskej a slovenskej klasiky. V Slovenskom národnom divadle pôsobil ako interný režisér od roku 1983 do roku 2010. Režíroval tu množstvo výnimočných inscenácií oceňovaných kritikou i divákmi. Spomeňme aspoň Tri sestry, Výnosné miesto, Každý má svoju pravdu, Sen noci svätojánskej, Čajku, Stoličky či Chrobák v hlave. Bol vedúcim katedry réžie a dramaturgie na VŠMU, kde stále pôsobí ako profesor. Prekladá z ruštiny a francúzštiny.

Máte nejaký konkrétny raný iniciačný zážitok s divadlom, po ktorom ste sa rozhodli venovať divadlu?

V divadle netreba nikoho komandovať, s každým sa treba dohovoriť Nedá sa povedať, že by to bol jeden konkrétny zážitok. Prvýkrát som prišiel do styku s divadlom, keď v susednom evanjelickom zborovom dome (vyrastal som na martinskej fare) hrali združenci (členovia Združenia evanjelickej mládeže) divadlo, pravdepodobne biblický príbeh, a potrebovali nejakú rekvizitu, tak vyslali jedného, aby ju išiel k nám vypýtať. Bol v kuchyni s mamou, namaskovaný, tuším s bradou. Bol som veľmi malý a na čokoľvek som sa rozreval. Moji starší bratia to vedeli, tak ma poslali do kuchyne, že ma volá mama, otvoril som dvere a keď som videl bradatého neznámeho namaskovaného muža, samozrejme, že som s revom zutekal. Toto nevyzeralo ako iniciačný zážitok. Tým mužom ma potom bratia istý čas strašili. Neskôr sme boli kolegovia v martinskom divadle – on dramaturg, ja režisér. Ale v tom zborovom dome počas rekonštrukcie hrávalo aj martinské divadlo a môj odvážny kamarát Miro nás prepašoval na balkón, a tak som napríklad videl kúsok z Kuba s pánom Kronerom, takže „Anča, ja mám nožík!“ som mal naživo a celkom autenticky.

Kým u iných režisérov možno vystopovať dve-tri dominantné dramaturgické línie, vy ste zaznamenali významné úspechy inscenáciami slovenskej i svetovej klasiky, s úspechom ste inscenovali absurdnú drámu, hry Martina McDonagha, ale aj divácky úspešné komédie. Je v tej bohatej mozaike nejaký kamienok dramatik, ku ktorému máte predsa len vrúcnejší vzťah než k iným a ku ktorému by ste sa ešte chceli vrátiť?

No, s návratmi je to v mojom veku už problém. K textom, ku ktorým mám vrúcnejší vzťah, sa najradšej vraciam na seminároch na Divadelnej fakulte VŠMU. Ako pubertiak som objavil v knižnici svojej tety jeden zväzok Čechovových poviedok a hoci som vtedy ani celkom netušil, čo mám v rukách, asi ani to nie, že ide o svetového dramatika, ten vzťah mi zostal. Keď bolo v roku 1960 sté výročie jeho narodenia, zostavil som na bratislavskej elektrotechnickej priemyslovke, kam som vtedy chodil, pásmo dramatizácií jeho poviedok, aj som ho nacvičil. Z jeho hier ma obišiel iba Ujo Váňa, je mi to ľúto, ale osud (a ponuky divadiel) sa zlomiť nedajú. A potom, priznávam, mám rád komediálne klasiky, alebo, poviem rovno, dobrý bulvár. Jasné, že aj preto, lebo zväčša je divácky úspešný, ale predovšetkým, že kladie vysoké nároky na hereckú techniku a povedal by som aj disciplínu. Diváci sú na takýchto komédiách veľmi vďační, smejú sa na čomkoľvek, ale mali by sa smiať predovšetkým na brisknom dialógu, bravúrne zvládnutých neočakávaných zvratoch v situáciách, a svižnom tempe, nie napríklad na kopancoch do zadku (hoci môj obľúbený dramatik Georges Feydeau kopance do zadku v Chrobákovi v hlave priamo vyžaduje). Takže aj kopance, ale na úrovni.

Existuje, naopak, nejaký všeobecne uznávaný dramatik, ktorého vám dramaturgovia už viackrát ponúkali, ale z nejakého dôvodu vám je úplne cudzí?

Buď dramaturgovia vedia, čo mi nemajú ponúkať, alebo mám šťastie – raz som navrhol divadlu iný text, pretože ten, ktorý mi ponúkali, mi nebol cudzí, ale bol zlý. Sú dramatici, alebo hry, na ktoré by som sa neodvážil, buď preto, že som niekedy videl skvelé inscenácie, ktoré mi zostali v pamäti, alebo si na ne jednoducho netrúfam, alebo neviem k nim nájsť kľúč. Myslím, že ten kľúč, alebo inscenačný koncept je veľmi dôležitý – dôležité je, aby existoval v konkrétnej podobe ešte pred tým, než ponuku prijmem. Napríklad koncept Ostrovského Výnosného miesta vznikol po prvom prečítaní za jednu noc, lebo toľko mi dal vtedy na rozmýšľanie pán riaditeľ Kákoš, ale s Tajovského Statkami-zmätkami pre nitrianske divadlo som síce súhlasil, ale veľmi dlho som sa zdráhal podpísať zmluvu, našťastie prišla jasná chvíľka a myslím, že to dopadlo dobre.

Vyvraciate predstavu o režisérovi – excentrickom autokratovi, ktorý komanduje hercov. Na skúškach ste vraj mimoriadne pokojný. Stalo sa vám však počas skúšobného procesu, že herci tento prístup neakceptovali alebo dokonca zneužili a vám neostávalo nič iné, len zvýšiť hlas?

K tejto skutočnosti musím uviesť jednu dôležitú informáciu: nie som hlasovo disponovaný. Ak dlhšie hlasnejšie rozprávam, začne ma bolieť v krku. A potom: nikoho v divadle netreba komandovať, s každým sa treba dohovoriť. A predovšetkým s hercami. V Martine si ma v prvých rokoch zavolal pán riaditeľ a povedal mi, že sa herci ponosujú, že málo kričím – ale časom si asi na to zvykli, keď so mnou pätnásť rokov vydržali. Aj nedávno Jožo Stražan po skúškach v prešovskom divadle vyhlásil: „Predstavte si, on ani raz nezvýšil hlas.“ Raz som v televíznom štúdiu zakričal „ticho!“ a všetci sa rozosmiali. No a konečne, vyslúžil som si za to aj poklony, dokonca v špičkových zahraničných inštitúciách, uznávaní starší kolegovia hovorili niečo o noblese. Priznávam, dobre mi to padlo.

Mali ste niekedy syndróm vyhorenia – chvíľu, keď ste si mysleli, že už divákom nemáte čo povedať alebo z nejakých vonkajších príčin nemôžete povedať to, čo chcete a chceli ste s divadlom skončiť?

Občas som si pri nejakej kritickej situácii v divadle povzdychol, že by som bol celkom dobrý recepčný v hoteli, keď už viem tie cudzie reči, alebo aj advokát, ale to ma rýchlo prešlo. Myslím, že aj keď už nebudem z nejakých dôvodov robiť divadlo, stále budem mať čo povedať (tak si uvedomujem, že každý z nás by mal mať čo povedať, aj keď je iba obyčajný občan, alebo práve preto – ale to som asi odbočil). Bola situácia, keď som mal šesťdesiat, teda vek odchodu do dôchodku a dosť som o tom intenzívne rozmýšľal, ale nebol to syndróm vyhorenia, jednoducho som chcel vyprázdniť priestor, aby som neprekážal. Vtedy, našťastie pre mňa, ma pozvali do Brna a dohodli sme sa na McDonaghovom Opustenom západe. Partia mladých hercov, s ktorými som hru skúšal, mi dodala drajv, tak sa to tuším teraz hovorí, a ten mi trvá až dodnes. Túžbou hercov je zomrieť na javisku tak ako Molière. Ja netúžim zomrieť za režijným pultom, zatiaľ si dávam pozor, aby som na skúške nezadriemal.

Ste známy aj ako prekladateľ z francúzštiny a ruštiny, veľa textov ste upravovali, pre televíziu ste adaptovali poviedky. Nikdy ste nemali autorsko-dramatické ambície?

Nie. Nechystám sa písať ani pamäti. Neviem to. Jedno viem: je nesmierne ťažké napísať drámu a opätovne vyslovujem svoj obdiv tým, ktorým sa to podarilo a inscenátori si po prečítaní povedia wau! (Veľmi užitočný anglický zvuk.) Poviedky pre televíziu som adaptoval rád, niekedy bolo treba od základu vymyslieť dialógy, niekedy niečo dofabulovať, to ma bavilo. Takisto ma veľmi baví preklad, hoci som ani jeden z jazykov neštudoval poriadne. Jednak preto, že preklad je vlastne prvý významný akt interpretácie – to povedal francúzsky režisér Antoine Vitez a v prekladaní ho niektorí kolegovia nasledovali, napríklad Peter Zadek, ale aj poznávanie oboch jazykov, jazyka originálu a jazyka prekladu, je pre mňa vždy a neustále poznačené slasťou z dobrodružstva. Naozaj je to zábava, to len navonok vyzerá ako práca.

Vaša kariéra divadelného režiséra trvá už viac ako 50 rokov. Keď dnes idete do divadla, zažívate v hľadisku permanentné déjà vu alebo vás ešte stále dokáže niečo vyslovene nadchnúť tak ako pred 50 rokmi?

Za päťdesiat rokov, vlastne za viac, som toho videl naozaj veľa. Kdesi som povedal, že zážitkov, ktoré ma vyslovene nadchli, bolo vzhľadom na to množstvo dosť málo. Ale stále ma poteší, keď vidím dobrý herecký výkon, hoci čo len v jednej scéne, dobre navrhnuté a zrealizované kostýmy alebo dobré scénické riešenie. A ešte viac ma poteší, keď sa podarí niečo študentom na fakulte – teraz napríklad na hodine režijnej tvorby študenti prvého ročníka réžie, teda ani nie herci, vystrúhali taký monológ Veršinina z Troch sestier, že som im závidel, prečo som ja na to neprišiel. Ten monológ ma dokázal vyslovene nadchnúť.

Ľubomír Vajdička, režisér v rozhovore s Danielom Majlingom, dramaturgom Činohry SND