Koncom šesťdesiatych rokov 19. storočia sa pomaly starnúci Verdi zaoberal v Sant´Agate predovšetkým hospodárením na majetku, ktorý si kúpil za honoráre a tantiemy z opier. Celý život sa cítil človekom spätým s pôdou a s rodným krajom Emilia Romagna. Známa je príhoda z Paríža: keď sa rokovania o opere Don Carlos dlho naťahovali, majster náhle oznámil, že už nemôže viac čakať, lebo treba siať… Zaskočil tým parížskych salónnych umelcov, ktorí tomuto sedliackemu problému veľmi nerozumeli. Opera totiž počká, ale pôda nie!

V tom čase už majster nepredpokladal, že sa ešte niekedy pustí do komponovania opery, veď tých diel napísal neúrekom a hrajú sa po celej Európe, ba aj v zámorí. S obavami sledoval iba nové estetické trendy v opernom umení, ktoré prichádzali zo severu, menovite od Richarda Wagnera.